Lonelines - kapitola 2 - P.S. potrebujem ťa

26. dubna 2009 v 20:03 | YuukiCross |  Lonelines













Diel: 2
Kapitola: P.S. potrebujem ťa (eng.: L.R. I need you)
Obrázok: by DarkNin
Príbeh: by DarkNin



ČO BOLO MINULE?
"Tak Sakura, budem ťa musieť vyrušiť z vlastného života. Mám pre teba misiu"
Roztiahla plán mapy a prstom ukázala na červeno označené miesto. Tam tvoja nová práca začína!
"Otogaruke?"V tom som zneistela...
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Vzala som svoj osud do vlastných rúk, zobrala mapu.
"Hai" kývla som na príkaz Tsunade-sama a pobrala sa domov.
"Ohayo Sakura-chááán!" Hulákal namňa skadesi blonďák. Vtom, ako keby mi viečo preblesklo hlavou. Blonďák?---sakra, veď to je NARUTO!
Rozjasnili sa mi oči. Jeho ússmev by bol vidieť aj z Piesočnej. Predsa to je len on. Zoskočila som zo schodov Kage budovy a Naruta silno objala.
"S-Sakura...chrr..-cha---n" Ozval sa z mojho pleca jeho chlípny a dusivý hlas. Jasné že som ho skoro uškrtila. Veď som ho dlho nevidela.
Pozrela som sa mu do očí. Mal v nich tentoraz bystrý ale stále "narutovský" šmrnc.
"Tak predsa len!" Vyhŕkli mi z očí slzy.
"Sakura?? Kto ti čo spravil! Nech ho zabijem!" rozčuľoval sa Naruto v rudom odtieni.
"BAKA!!...Chýbal si mi ...Naruto" Ani neviem čo ma k tomu donútilo, v rozpakoch som ho znova objala.
Cítila som, ako sa Narutovi rozbúšilo silno srdce. Chytil ma okolo pasu.
"Aj ty mne ...Sakura-chan" Tentoraz to povedal úprimným...vlastne už chlapským hrubým tónom.
Jeho ramená boli silné. Cítila som sa pri ňom najbezpečnejšie.
Vtom som sa od neho odtrhla. Predsa sa nemožem znova spoľahnúť na niekoho iného. Som predsa silný ninja...i keď potrebujem niekoho po boku.
"Kde je Sasuke?"
Naruto sa zamračil. Nečakal, že zrovna toto bude prvá otázka po tom čo sme sa dva roky nevideli.
"Ešte stále ho miluješ?" Otočil sa a už už chcel odísť. Moja ruka skončila na jeho tvári. Cítila som jej horkosť a vrelosť. Ako keby bol žiarlil.
"Nie..." poprela som a odbočila s pohľadom
"Prepáč už musím ísť" odtiahla som svoju ruku a odkráčala. Dobre vedel, že mu klamem...tak prečo som to poprela?
Doma som zložila plán mapy a zamierila do kúpelňe. Začala som si česať vlasy, keď v tom som uvidela za zrkadlom zastrčený odkaz.
"Dnes o pol dvanástej na lavičke v parku."
Sakra! Niekto tu bol, ale ako to, že som si toho nevšilma, už keď som prišla?! Určite to nebol len tak nejaký ninja.
Toto písmo dobre poznám, ale nemožem si spomenúť koho písmo to bolo.
Niečo mi blokuje myšlienky. Žeby nejaká tragická spomienka? Som pod vplyvom genjutsu? Kto je majiteľom lístočku?
Nemala som čas overovať si autora. Lístok som zahodila do koša. Šla som po nožničky a zastrihla vlasy, pretože mi už poriadne liezli do očí.
Nasadila som si čelenku, zobrala lekársku kapsičku, batoh a pobrala som sa do nemocnice zobrať si nejaké potrebné veci na misiu.
Aj keď som bola definitívne rozhodnutá, že to zahodím za hlavu, stále ma to rajcovalo čím ďaľej tým viac.
Vkročila som na schodisko nemocnice. Pozdravila pacientov i moje bývalé kolegyne a poponáhľala som sa do laboratória. Zastavila som sa pri skrynke. Takže, čo si zoberiem?
Zobrala som si 3 vakcíny uzdravovacej látky, 4 obväzy, 2 ampulky jedu, krabičku náplastí, a ďaľej som si nechcela zaťažiť rýchlosŤ behania. Musím sa už spoľahnúť na svoje medicínske schopnosti.
Všetko som si dokladne zabalila a vyrazila do Ichiraku. Veď som musela aj dačo jesť. Objednala som si ryžu so sladkou rajčinovou omáčkou a na misiu som si dala zabaliť ešte malú porciu.
Keď som nazrela do batohu, zdal sa mi do polovice prázdy. Zľakla som sa, že som si zabudla peniaze. Ale chválabohu som ich našla v bočnom vrecku.
Než som prešla bránou Konohy, pozdravila som zničených a unudených 30-ročných chlapcov Izuma a Koketsua.
Takže, misia začína! Nadýchla som sa lesnej vone a vytiahla mapu. Takže, Otogakure je severne od Konohagakure.
Musím si nájsť nejaký odvoz keď budem v severnom Konožskom meste Touysuya. Čas na to mám ...(začala som počítať)... približne 25 hodín. To je málo! -povdzychla som si Budem musieŤ cestovať aj v noci.
Kráčala som na pospas tvrdým podmienkam a bola som si vedomá toho, že si nepospím pekné dva dni. Zastavila som sa v malom mestečku Amake a doplnila zásoby.
"Budem sa musieť poponáhľať aby som to vobec stihla za určený čas." Zaplatila som si dve fľaše pitnej vody a vtom sa ma predavačka spýtala.
"Kam sa tak ponáhľate? Síce som starena ale dobre viem, že ste deň nespali. Je niečo najliehavejšie ako spánok? Máte misiu však?" Zobrala si peniaze do kasy a pozrela na mňa.
"Hai, hai! Musím sa popnáhľať nájsť nejaký odvoz z Touysuyi. Nemám čas na seba. Už len to že dbám o t o aby som vobec jedla, mi uberá strašne veľa času." povzdychla som si a batoh hodila na plecia.
Je to tak, som unavená, ale nič inšie mi nezostáva. Predavačka sa usmiala a vraví.
"Pracujete pre Konohu však? V tom prípade by som vám mohla odvoz zaobstarať zadarmo! Len potrebujem vedieť kam"
Toto by sa obyčajný mešťan nemal dozvedieť. Ale keď som sa uistila koľko mám peňazí, nemala som inú možnosť.
"Do Otogakure. Potrebujem previesť cez hravice....inkognito" Povedala som potichu tak, aby to nik iný nepočul.
"Ste si istá žš tam chcete ísť slečna? Je to tam najnebezpečnejšie zo všetkých krajín!" prikývla som "Tak teda dobre. pozorne počúvajte...."
"Pri hraniciach pracuje moj manžel Kutsage. Pracuje ako dovozca našeho tovaru medzi okolitými krajinami. Včera išiel s naším tovarom i do Otokagure.
Zobral si so sebou ochranného ninju, takže budte opatrná. Dováža seno, potraviny a oleje do lámp. Tu máš. Napísala som ti na papieriok pre neho odkaz.
Pekne sa mu predstav a podaj mu papierik so slovami, že ho prosím, ja Miwako aby ťa previezol ceez hraniče zadarmo."
"Ako spoznám že je to váš manžel?"
"Och, aj by som zabudla" -Podala mi fotku
"Toto je on. Mám ich plno, možete si ju zobrať. Tu máte nejaké jedlo, a nemusíte platiť. Iba odomňa pozdravte Tsunade-sama. Bývali sme priateľky."
"Jasné, osobne sa o to postarám, aby jej to bolo doručené." Usimala som sa . "Keď prídem do Konohy, postarám sa vám o odmenu a lieky. Ak vám nevadí, už musím ísť. A ešte raz ďakujen!"
"Nemáte zač...slečna..."
"Sakura Haruno!" Dodala som s úsmevom a podrala sa popri mapke do Touysuyi.
Už bolo ale desať hodín, no ja osm nemala v úmysle zastavovať a táborčiť. Nemala som čas si oddýchnuť.
Prechádzala som tichým lesom...bol na mňa až moc tichý. Vždy som bola zvyknutá na Narutove neustále kecy o tom, ako sa stane Hokágem. A nakoniec sa z tohoto trdla stal najsilnejší ninja našej histórie.
Som šťastná, že som s ním bola v týme. Naozaj ho vo svojom živote potrebujem. Je mojím najbližším priateľom.Som šťastná že mu na mne záleží. Som šťastná, že mu možem byť ako jeho sestra.
Keď tak spomínam na náš tým 7, celkom to dopadlo inak ako som si predstavovala. Nakoniec som zostala žiť v Konohe iba ja a to som si ako 12-ročná predstavovala život so Sasukem.
To som teda bola naivná. Je to hľadaný ninja, a kto vie aký je rozsah jeho možností i schopností už teraz. Kakashi... najlepší učiteľ, v´daka ktorému som tu teraz,...zomrel dosotjne. Nebola to najkrajšia smrť,
tomu verím, ale dokázal sa niekomu postaviť i napriek tomu, že vedel že má nulovú šancu. Presne i ja by som mala kráčať v senseiových stopách. Postaviť sa Sasukemu zoči voči a vyjasniť si to s ním.
Musím to dokázať!
Vtom namňa niekto zaútočil...SAKRA!
"Myslíš na Sasukeho...však?" -Ozval sa za mnou tichý a neuveriteľne pokojný hlas.
No do frasa! Sakra! Kdo to preboha je?
Zahnala som sa, ale v zadu nikto nebol. Schytila ma panika. Sníva sa mi to? Kto to je? Prečo sa toho tak bojím???
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama